Začiatky
Fréderic François sa narodil 22. októbra 1932 v meste Jette pri Bruseli. Nič ho nepredurčovalo stať sa novinárom. V lete roku 1950, len čo dokončil strednú školu (humanitné štúdium v College Notre-Dame a Saint-Georges v Bruseli), sa počas prázdnin zaúčal do remesla zememerača. Jedného dňa sa ale jeho osud náhle zmenil, keď stretol člena poroty medziškolskej súťaže v rečníckom prejave, ktorú aj vyhral. Ten odporučil mladého Frédérica majiteľovi novín, ktoré sa mali čoskoro vydávať, bol to denník La Cité. A tak 1. októbra 1950 Frédéric François vstupuje na žurnalistickú pôdu s prvým číslom La Cité, denníkom Kresťansko-robotníckeho hnutia (Mouvement ouvrier chrétien - MOC). Zostáva tam 10 rokov. „Mladík,“ ako ho dobrácky oslovuje riaditeľ a šéfredaktor William Ugeux, sa najprv ocitá v zahraničnom spravodajstve, kde spracúva doslova kilometre aktuálnych správ týkajúcich sa kórejskej vojny. Dňa 30. októbra 1950, sotva čo dovŕšil 18 rokov, mu vychádza prvý článok nazvaný Svet hladuje. O dva roky neskôr prechádza do oddelenia všeobecných informácií, kde sa venuje najmä reportážam. Vo februári 1953 sa tak ocitá v Holandsku, kde spravodajsky pokrýva záplavy, ktoré spôsobili smrť takmer 2 tisíckam osôb. V roku 1956 urýchlene odchádza do Budapešti, aby sa stal svedkom maďarského povstania. Za sériu reportáží z Maďarska získa cenu Rotiers. V roku 1958 prináša informácie zo Svetovej výstavy, ktorá sa koná práve v Bruseli. Keďže Frédéric François nie je ani kresťan a už vonkoncom nie militantný odborár, ako by sa na novinára v denníku La Cité patrilo, cíti sa byť obmedzovaný v týchto angažovaných novinách, pretože nie vždy súhlasí s vydavateľskou politickou líniou. V roku 1960 sa stáva novinárom v RTB (Rádio a televízia Belgicka), ktoré v tom istom roku nahradilo stanicu INR (Belgický národný inštitút pre rozhlasové vysielanie).

„Povedali mi, že kým iní hovoria v televízii tak, akoby písali, ja píšem, akoby som hovoril. Tak prečo nie priamo hovoriť...,“ vysvetľuje.

Rádio a televízia
Frédéric François začína vo verejnom vysielaní 1. júla 1960, práve v deň, keď belgické Kongo získava nezávislosť. Najprv sa stáva „rozhlasákom ” a spravodajsky pokrýva veľké medzinárodné udalosti pre rozhlasový Žurnál, napr. problémy na Cypre na začiatku 60-tych rokov, rozdelenie Berlína v roku 1961, alžírska vojna v r. 1962 a najmä konflikty, ktoré zmietajú Kongom, bývalou belgickou kolóniou, v rokoch 1960 – 64. Rovnako robí veľa reportáží pre reláciu Ruchy sveta, rozhlasový týždenný magazín : problém farebného obyvateľstva v Spojených štátoch, atentát na J. F. Kennedyho v r. 1963 a na Martina Luther Kinga v r. 1968. V roku 1962 sa stáva sekretárom redakcie a spúšťa rubriku domácej politiky. Jeho poslednou veľkou rozhlasovou reportážou v Belgicku bol štrajk lekárov v apríli 1964 a následné diskusie z Val Duchesse.

V júli 1964 znova odchádza do Konga, aby novinársky priblížil povstanie mulelistov a návrat Tschombého do funkcie premiéra. Hlboko ho zasiahla smrť kolegu kameramana Francisa Ponchauxa, ktorý bol zabitý vedľa neho počas prestrelky v Bukave. Komentuje dobytie mesta Stanleyville rebelmi a jeho oslobodenie v novembri 1964. Po návrate podľa rozhodnutia riaciacej rady RTB prechádza do redakcie Televíznych novín. Pre televíziu tvorí naďalej reportáže z Rwandy, Burundi a Konga. Od januára 1966 okrem centrálnej Afriky sa Frédéric François – Freddy, ako ho familiárne nazývajú v RTB sa špecializuje na spravodajstvo z domácej belgickej politiky, ktoré výrazne ovplyvňuje odvážnymi rozhovormi s jej predtaviteľmi. Okrem toho zakladá v televízii prvý informačný servis domácej politiky.

Bolo to práve na rokovaniach vo Val Duchesse, keď sa v osobe Frédérica Françoisa objavil a zviditeľnil nový tón v televízii: aspekt písaného spravodajstva, ktoré zdôrazňuje závažnosť udalosti a zároveň aspekt, ktorý prináša televízny reportér, tento človek, ktorý „vidí a počuje“, človek, ktorý musí v každom prípade zaznamenať najvýstižnejší moment. Treba povedať, že RTB mala ešte stále znaky INR a mala strach z politiky. Ešte vždy sa spoliehala na správy a stále rubriky z parlamentu, kde opatrnosť bola namieste a nestrannosť sa priam vyžadovala. V priebehu ďalších rokov sa v televíznych novinách čoraz viac dostáva do popredia politická aktuálnosť. Keď sa v roku 1968 redakcia TN premení na „bunky“, Freddy Francois sa sám stáva jednou politickou bunkou.

Dňa 13. júna 1966 spúšťa vysielanie Zhrnutie (Faire le Point) politickú debatu na konci týždňa a vo februári 1969 reláciu Zoči-voči tlači (Face a la presse), ktorá zhromaždí okolo jedného stola politikov a píšucich novinárov. Od roku 1970 sa sám podujíma na moderovanie týchto dvoch politických nedeľných debát, pretože je zo všetkých novinárov TN najkompetentnejší v tejto oblasti. Jeho nezávislý štýl, priamočiare a ostré otázky – niekedy dokonca až drzé – prekvapovali a miatli politikov pozvaných do štúdia. Odhaľuje tam ani nie tak strany a myšlienky, ale ľudí, presnejšie politikov izolovaných od ulice, odtrhnutých od každodenného života parlamentalizmom, uzatvoreným do právnických fráz a lingvistických pascí, aby sa ešte hlbšie zaborili do bahna svojej spoločenskej vrstvy. Program Faire le Point sa stáva hlavnou politickou reláciou vo frankofónnom Belgicku. Zostal ním až dodnes, hoci pod zmeneným názvom – Zaostrenie (Mise au point).


Pedagogická činnosť
Popri novinárskych povinnostiach vo verejno-právnom médiu prenáša Frédéric François svoju lásku k povolaniu a svoje skúsenosti na mladých novinárskych adeptov : od r. 1964 do 1967 vyučuje spolu s kolegami Cordierom a Rechtom Novinky tlače na Inštitúte pre žurnalistov Belgicka. V rokoch 1969 až 1982 vedie seminár žurnalizmu a aktualít na Katolíckej univerzite v Louvain a dohliada na praktické cvičenia v rádiu a televízii.


Obdobie v politike
V roku 1974 nastáva radikálny zvrat : novinár-reportér sa začne venovať politickej kariére. „Mal som za sebou takmer 25 rokov politickej žurnalistiky a prejavila sa u mňa istá vyčerpanosť, ktorá bola zároveň podporovaná chuťou uvidieť veci zvnútra. Povedal som si: keďže sa politika zaujíma o mňa, prečo by som sa ja nezaujímal o politiku? A tak som zrazu povedal áno na ponuky členov sociálno-kresťanskej strany Nothomba a Henriho-Françoisa Van Aala,“ vyznáva sa Freddy.

Opúšťa televíziu, je zvolený za Kresťansko-sociálnu stranu (PSC), dostáva sa do parlamentu a v rokoch 1974 – 1977 sa stáva sa senátorom provincie Liege. Pracuje v komisiách ekonomiky, pošty a komunikácií, rovnako aj v komisii naturalizácie občanov. Počas tohto obdobia je tiež tajomníkom (1974 – 75) a podpredsedom (1975 – 77) Regionálnej valónskej rady. V r. 1977 je zvolený za poslanca za okres Huy-Waremme do Snemovne reprezentantov. Ako člen Regionálnej hospodárskej rady Valónska sa zaujíma najmä o ekonomický rozvoj, o problémy podnikateľov, zamestnancov a riadiacich pracovníkov, o regionalizáciu a zahraničný obchod. Staral sa aj o energetickú politiku, o problémy komunikácie a verejnej dopravy, o životné prostredie a čistotu vôd. Vo februári 1981 ho menovali za kvestora snemovne a stáva sa členom komisie zahraničného obchodu a hospodárstva. Jeho poslanecký mandát sa končí v októbri toho roku a v novembri sa znova stáva senátorom za provinciu Liege.

Napriek tomu v roku 1985 opúšťa parlamentnú arénu, pretože sa nedokázal podriadiť disciplíne v strane (PSC), hodnotiac pritom 10 rokov v aktívnej politike za neuspokojivé. „Opustil som novinárske remeslo z jednoduchej zvedavosti majúc pocit, že môžem priniesť niečo nové do politiky, o ktorej som si myslel, že ju dobre poznám. Lákalo ma nazrieť na vec z druhej strany a myslel som si, že to budem vedieť robiť lepšie, ako sa to robilo. Ale ťažko som znášal bremeno politického remesla. Dvadsaťpäť rokov novinárčiny ma naučilo podriadiť sa pravidlám objektívnosti, čo sa však nezhodovalo s politikou. Okrem toho medzi straníckymi inštitúciami a mnou existovali hlboké rozpory etického charakteru. Kým strana (PSC) len nesmelo nastúpila cestu sekularizácie, ja som už aktívne obraňoval legalizáciu umelého prerušenia tehotenstva!“

Prechod do politiky ho napriek tomu jasne presvedčil o tom, že vo svojej duši je stále a predovšetkým novinárom. A pretože kvôli vstupu do politiky mal dva roky zakázaný prístup do televízie, dal sa na podnikanie... v reštaurácii Hostinec primátorov (L'Auberge des maieurs) vo Woluwé-Saint-Pierre. A získal ďalšiu skúsenosť: za podnikateľa sa vonkoncom nehodí...


Návrat k prvej láske
V roku 1987 mu šéfredaktor TN Pierre Delrock ponúkol návrat do RTBF. Frédéric François sa chopil tejto príležitosti a nastúpil od 1. novembra. Začínal takpovediac od nuly ako stážista. 31. decembra toho istého roku sa na jeden deň stal šéfredaktorom v La Cité pre posledné číslo denníka, ktorý rozbiehal pred 37 rokmi. V televízii sa venuje výlučne len zahraničnej politike, najmä Strednej Afrike (nemôže sa zaoberať domácou politikou kvôli svojej politickej minulosti). A hľa, staronový reportér, tento „zúrivý lovec informácií“, opäť krúži po svete. Znova objavuje Rwandu a Burundi, ktoré spravodajsky pokrýval v 60-tych a 70-tych rokoch a bude pri všetkých veľkých udalostiach, ktoré otriasli našou planétou v 90-tych rokoch: vojna v Perzskom zálive, potom Irak v r. 1991, rwandská genocída, zavraždenie 10 belgických vojakov OSN v roku 1994, prevzatie moci Kabilom v Zaire v roku 1997. Bol považovaný za reportéra z Konga-Zaire, ktorý sa stále usiloval osvetliť všetky okolnosti, posielať vyvážené a prijateľné komentáre ako vnímavý pozorovateľ afrických reálií. V roku 1992 dostal cenu Leóna Thoorensa za celoživotnú kariéru. V tom istom roku sa stal vedúcim oddelenia medzinárodného a európskeho televízneho spravodajstva.


Aktívny na dôchodku
Po dosiahnutí dôchodkového veku 31. októbra 1997 definitívne odchádza prekvapiac počas vysielania TN. Urobil tak čiaru za 47 rokmi svojej kariéry, keď najprv pôsobil v tlači, potom vo televíznom vysielaní, kde mu jeho nezávislý, jasný a výpravný štýl priniesol obľubu a ocenenie divákov, politikov a kolegov. V ten deň spravodajstvo RTBF stratilo jeden zo svojich pilierov - starého a skúseného novinára, ktorý bol zároveň presvedčeným bojovníkom, solídnym novinárom a populánou osobnosťou. Ale Freddy François, ktorý „žil len pre svoje remeslo“, sa nevytratil úplne. V roku 1998 publikuje knihu o krízach strany PSC a spolupracuje na kolektívnom diele o prevzatí moci Kabilom v Kongu-Zaire. V roku 2006 píše knihu, objasňujúcu veľké okamihy jeho kariéry, pod názvom Frédéric François a jeho znepokojujúci žurnalizmus. V súčasnosti už len zriedkavo robí prednášky o žurnalistike.


Súkromný život a príhody
Freddy bol vojnové dieťa. Spolu so sestrou ho vychovávala matka v ľudovom prostredí Bruselu. Vo veku 18 rokov musel kvôli nedostatku peňazí prerušiť stredoškolské humanitné štúdiá. Na začiatku svojej dlhej novinárskej kariéry, aby si prilepšil na konci mesiaca, vystupoval v bruselských bistrách. Ako spevák pravidelne vyhráva spevácke súťaže s piesňami Treneta, Montanda a iných! Robil aj ďalšie práce, napr. pomáhal svojmu strýkovi Albertovi Van Cleemputovi pri produkcii veľkých ohňostrojov.

Jeho profesionálne kontakty mu priniesli aj rozličné a pestré priateľstvá s osobnosťami, ako sú André Cools (PSB), VDB (PSC), Pierre Descamps (PLP), Jean Gol (PRL) a André Wynen.

Vo veku 80-tich rokov žije Frédéric François v treťom manželstve. Z prvého zväzku s Flore sa narodili deti Joëlle, Dominique, Alain a Fabienne. Syn Frédéric junior je dieťaťom z manželstva s Gaby. So svojou terajšou manželkou Aniou nemajú potomkov, ale pomohol jej vychovávať syna Daniela, ktorého považuje za svoje šieste dieťa. Freddy má 14 vnúčat a jedného pravnuka. Keď práve nevarí, venuje sa svojim rybkám v jazierku, záhrade a svojim dvom psom. Stále sleduje tlač, domácu belgickú i zahraničnú politiku a nezdráha sa verejne vyjadriť aj svoj názor…


Tento životopis je takmer presne založený na bibliografii, ktorú redigovala pani Martine Pauwels v 2. kandidatúre žurnalistiky na Université libre de Bruxelles (UBL) ako minimemoár v akademickom roku 1999 – 2000. Úpravy a doplnky Frédéric François (jr), preklad do holandčiny Zandbergen & Co, august 2012.

Preklad: Darina Knihárová

životopis